Dejiny Židov na Slovensku

Rebekah Klein-Pejšová


Históriu Židov na území dnešného Slovenska sa dá najlepšie pochopiť vo vzťahu ku Slovákom, Maďarom, Nemcom, Poliakom, Rusínom a iným národnostiam tohoto tradične rôznorodého regiónu, ako aj v kontexte maďarského, československého a slovenského štátneho systému, ktorého boli súčasťou. Decentralizovaný ráz teritória a aj regionálne rozdiely silne ovplyvnili rozvoj židovskej komunity a pomohli vytvárať široké spektrum náboženskej, kultúrnej a politickej príslušnosti v priebehu dejín.

Územie dnešného Slovenska patrilo od jedenásteho storočia, až do rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie po prvej svetovej vojne, severnej časti Uhorského kráľovstva. Potom sa stalo súčasťou Československa až do rozdelenia štátu v roku 1993, okrem obdobia druhej svetovej vojny, keď bolo Slovensko satelitom nacistického Nemecka. Prosperujúca židovská komunita spred vojny bola zničená holokaustom a totalitným režimom počas komunizmu. Dnes sa židovská komunita na Slovensku snaží o obnovenie svojho komunitného života a zachovanie pamiatok, ktorým hrozí zničenie.

O židovskej migrácii na územie dnešného Slovenska z Čiech, Rakúska a Nemecka existujú záznamy už z 11. storočia a prvá židovská obec bola založená v Bratislave koncom 13. storočia. Zásadný vplyv na rozvoj židovských komunít mali migrácia a usídľovanie v 17. a 18. storočí. Podporovaní maďarskou aristokraciou, Židia, ktorí sa sťahovali z Moravy, Haliče, Bukoviny a Dolného Rakúska do severného Uhorska sa zvyčajne usádzali v blízkosti hraníc štátov, z ktorých prišli. Snažili sa udržiavať náboženské, komunitné a jazykové spojenie so židovskými obcami na druhej strane hranice.

V priebehu 19. storočia došlo vďaka Tolerančnému patentu Jozefa II. z roku 1793 do veľkej miery k zlepšeniu sociálneho a ekonomického postavenia židovského obyvateľstva. Bratislava sa pod vedením slávneho rabína Moše Schreibera, známeho aj pod menom Chatam Sofer (1762-1839), stala sídlom uhorskej židovskej ortodoxie. Schreiber bol rabínom v Bratislave od roku 1806 a viedol obec až do svojej smrti. Založil vplyvnú bratislavskú ješivu a viedol boj tradicionalistov proti rýchlo sa rozširujúcej religióznej reforme. V roku 1866, rok po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (Ausgleich) sa uhorské židovstvo rozdelilo na neologickú (reformistickú), ortodoxnú a status quo frakciu. Bol to následok nedoriešeného konfliktu, ktorý vznikol na vládou organizovanom celouhorskom židovskom kongrese v Budapešti. Mnohé židovské obce
v severnom Uhorsku sa definovali ako ortodoxné, aj keď existovali aj dôležité neologické komunity, napríklad v Bratislave a Košiciach.

Prvýkrát sa slovenské židovstvo identifikovalo po prvej svetovej vojne v rámci novej orientácie židovskej populácie v rámci mladého československého štátu. Aj keď Československo mohlo byť ideálnym prostredím pre židov v kontexte strednej Európy medzi dvoma vojnami, prechod medzi dvoma režimami skomplikoval šok z rozpadu monarchie a ničenie židovského majetku, ktoré ho sprevádzalo. Vláda podporovala zavedenie židovskej národnosti ako koncepcie príslušnosti k národu, ktorú väčšina židov prijala. Židovské národné hnutie sa snažilo spojiť roztrieštenú židovskú populáciu na národných princípoch. Sionizmus spojený s emigráciou sa začal presadzovať až v 30-tych rokoch 20. storočia s nárastom antisemitizmu a snahou o slovenskú nezávislosť.

Mníchovská dohoda zo septembra roku 1938 mala za následok rýchly rozpad Československa a vznik klerikálneho fašistického Slovenského štátu pod vedením Monsignora Jozefa Tisa v marci 1939. Židia v Slovenskom štáte sa snažili deportáciám, ktoré začali v marci 1942, vyhnúť útekom do Maďarska. Jeho súčasťou teraz boli aj časti južného Slovenska, ktoré pripadli Maďarsku po Viedenskej arbitráži v novembri 1938. Deportácie zo Slovenska trvali od 25. marca do 20. októbra 1942 a boli obnovené od 30. septembra 1944 do 31. marca 1945. Deportácie z územia anektovaného Maďarskom sa uskutočnili v máji a júni roku 1944 po nemeckej okupácii krajiny v marci 1944. Počas vojny zahynulo asi 105 000 slovenských židov, teda asi 77% predvojnovej populácie. Židia boli Slovákmi obviňovaní z toho, že sú naklonení Maďarom (maďaróni), a Maďarmi, že podporujú Československo proti maďarským záujmom.

Po skončení vojny žilo na Slovensku v obnovenom Československu asi 30 000 židov. Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 tisíce z nich emigrovali do novo vzniknutého Izraela, do Spojených štátov, Kanady, Austrálie a do iných krajín. Prekážky, ktoré kládol režim zmarili snahy oživiť židovský komunitný život a aktivity. Židia skrývali svoje židovstvo, vytvorili si nové životy a dodržiavali oficiálnu mlčanlivosť v otázkach židovských dejín a holokaustu.

Začiatkom 90-tych rokov 20. storočia sa židovstvo v postkomunistickej Európe prebudilo k novému životu… Dnes žije na Slovensku asi 3000 židov.

 

Rebekah Klein-Pejšová obhájila dizertačnú prácu “Among the Nationalities: Jewish Refugees, Jewish Nationality, and Czechoslovak State Building, 1914-38” na katedre dejín Columbia University v decembri 2006. Bola nominovaná na Baronovu cenu za najlepšiu dizertáciu, ktorá prináša inovatívny prístup a komparatívnu metódu do odboru židovských štúdií. V rámci štúdia podporovaného štipendiom American Council of Learned Societies (ACLS) absolvovala výskumné pobyty v Maďarsku, na Slovensku a v Českej republike. Špecializuje sa na dejiny strednej a východnej Európy od 19. storočia do súčasnosti, ktoré vyučovala na Columbia, Rutgers, a na City University of New York. Dr. Klein-Pejšová sa vo svojom výskume zaoberá otázkami národa a budovania štátu, komparatívneho občianstva, byrokracie nacionalizmu, utečencov a menšín.

Kontakt: rebekah.kleinpejsova@gmail.com